Podhradie ako osada, alebo len majetok zemepána, existovala už pred tatárskym plienením. Chotár Podhradia a susednej Bošáce bol strategickým miestom hlavne v období raného stredoveku, keď sa tvorila hranica medzi vznikajúcim českým štátom na jednej strane a Uhorskom na strane druhej. Išlo o územie, na ktoré si činili nárok obe strany. V prvej polovici 13. storočia postihla krajinu veľká katastrofa- tatársky vpád. Predpokladá sa, že ani v tejto dobe nebola kontinuita osídlenia Podhradia prerušená. Po tatárskom vpáde územie Podhradia patrilo panovníkovi. Od počiatku panovania Žigmunda Luxemburského nastal veľký presun v majetkovej držbe. Najväčší podiel z týchto majetkov na Považí dostal do držby po kráľovi najvýznamnejší muž krajiny Stibor zo Stiboríc. Prvý písomný doklad o existencii Podhradia pochádza z roku 1396. V Zemianskom Podhradí pôsobilo veľa osobností, napr.: Samuel Štúr, Ľudovít Stúr, Jozef Ľudovít Holuby, Ľudovít Vladimír Rizner, rodina Ostroluckých a Príleských....

   Rozlíšenie spomedzi piatich dedín Trenčianskej župy rovnakého mena bolo v najstarších písomných prameňoch problematické, lebo všetky sa písali najskôr iba ako Podhrady, resp. Podrágy. Až takmer na konci 16. storočia sa našlo predsa len riešenie, keď pisári do nových donácií a daňových súpisov museli uviesť bližšiu lokalizáciu nášho Podhradia - Podrágy penes Bosacz ( Podhradie pri Bošáci). Naposledy sa použil v r, 1604. O veľa výstižnejší je názov - Zemianske Podhradie, ktorý sa vyskytuje v písomnostiach od r.1618 až podnes.

   Bol vybudovaný v renesančnom štýle, neskôr prestavaný v klasicizme. Kaštieľ, postavený v II. polovici XVI. storočia, vyhorel viackrát. V roku 1704 v časoch povstania takmer ľahol popolom, keďže Moravania s nemeckými vojakmi z pomsty celé Podhradie podpálili, zanechajúc iba púšť. Kaštieľ, ktorý bol postupne dôkladne poopravovaný sa stal sídlom Pavla Príleského už na začiatku 18. stor., ako jeho majiteľ sa s istotou spomína v roku 1711. Postavený bol namieste majerského dvora Podhradských na západnej strane podhradia pri potoku. K najstaršej časti - priečeliu -pribudli dva dvorové trakty, pôdorysnou dispozíciou pripomínajúce rodové sídlo v prílese pri Trenčianskej Teplej. Renesančný kaštieľ prešiel niekoľkokrát stavebnými úpravami, posledná výraznejšia klasicistická mu vtlačila monumentálny ráz vložením stĺporadia. Ku kaštieľu patril rozsiahly park so záhradou, budovaný v niekoľkých etapách už za Príleskovcov. Z obdobia rozširovania parku a výsadby ovocných stromov sa zachoval zaujímavý písomný materiál, ktorý svedčí o vytríbenom vkuse a rozhľadenosti Pavla Príleského aj v tejto oblasti. Park a záhrada pri kaštieli predstavovali v prvej polovici 17. storočia niečo výnimočné a v širokom okolí jedinečné. Pre cudzokrajné stromy Príleský chodieval do Viedne alebo Pešti, mal dva druhý cédrov, gduly, mandle, niekoľko druhov orechov, popínavé, ťahavé rastliny, agát, granátové jablká, olivy. V kútoch parku boli posadené lieskovce, bahniatky a rozmarín, oskoruše, marhule, moruše. O záhradu sa po jeho smrti staral jeho syn Alexius, ktorý doviezol z čermenského majera, ďalšie druhy ovocia, zeleniny, drevín. Ten bol horlivým podporovateľom evanjelikov. Keďže sa nemali v Podhradí kde odbavovať bohoslužby, dovolil od r. 1744 vybudovať v jednom krídle kaštieľa kaplnku. S manželkou Alžbetou Radvánskou mal Alexius syna Ľudovíta. Po svadbe s Jankou Okoličány sa im narodila iba dcéra Ester. Estera Príleská bola najskôr vydatá za Žigmunda Henricha Rotschutza, s ktorým mala dcéru Ľudovku. Po generálovej smrti mala ďalšieho muža baróna Wolwartha a do tretice Ignáca Granzensteina. Dcérou Ľudovikou prešiel vydajom všetok majetok Prileských na rodinu Ostroluckých. Po smrti Gustáva Ostroluckeho sa načas stal držiteľom majetkov, patriacich ku kaštieľu jeho brat Mikuláš z Ostrej Luky. Keď aj on v roku 1867 zomrel, dedičstvo Ostrolúckovcov prešlo na vtedy jediného mužského člena rodiny, Mikulášovho syna a brata Adely Ostrolúckej, Gejzu Ostrolúckeho. Posledným majiteľom kaštieľa bol jeho syn Gejza Ostrolucky(do roku 1949). V kaštieli sa stretávali osobnosti známe z kultúrneho a politického života.

   V roku 1785 boli položené základy a v r. 1801 bol dostavaný ranoempírový evanjelický kostol oválneho pôdorysu s výrazným obvodným partikusom blízko kaštieľa Prileských v Zem. Podhradí. Kostol je stavebnou výnimočnosťou, podobný kostol elipsovitého tvaru je len v Cynzendorfe v SRN. Jedinečné je riešená manzardová strecha s ihlancovým ukončením, ktorá kryje rozsiahlu kopulu. Navrchu čnejú dva, vrchnými okrajmi na seba položené kalichy s klasickým krížom, ktorý sa používal za čias Rímskej ríše. Stĺpy pri oltári majú barokové prvky. Významný podiel a zásluhu na postavení kostola mala barónka Estera Príleská. Priestor určený pre stavbu kostola bol močariskom, celkom blízko potoka Bošáčka. Pred samotnou realizáciou výstavby bolo nevyhnutné zatĺcť dubové pilóty priamo v močiari a len potom bolo možné započať so stavebnými prácami. Nieje známe, akého smeru bolo vzdelanie grófky Prileskej, kuriozitou však je, že plány kostola vypracovala sama a oltár jej manžel Granzenstein. Pôdorys je elipsovitého tvaru s osami l2 x 14m. Strecha má zvláštnu väzbu a spočíva na dvanástich murovaných pilieroch. Vchody do kostola sú zo všetkých štyroch svetových strán. Vnútro kostola má tak isto elipsovitý tvar, v jednom ohnisku elipsy je oltár s troma bránami, ktorý je určitou obdobou pravoslávnych oltárov, v druhom je umiestnený organ. Kostol patrí do ochrany štátnej pamiatkovej starostlivosti. Zásluhou Estery Príleskej sa stal prvým kňazom v novovybudovanom kostole vzdelanec Žigmund Pauliny. Aj Ostrolúckovci vyberali vzdelaných mužov za podhradských kazateľov... Od roku 1848 pôsobil v obci horlivý propagátor spolkov miernosti najmladší brat Ľudovíta Šťúra Samuel, Gustáv Oatrolúcky ako hlavný dozorca evanj. cirkvi a podžupan mal obrovské styky, bez jeho podpory by Ľudovít Šťúr nemohol priamo z Podhradia riadiť a organizovať povstanie slovenských dobrovoľníkov, bez pomoci Gustáva Ostroluckeho by sotva po návrate z Liptovského Mikuláša, keď bol naň vydaný zatykač, Šťúr, unikol slučke. Ukryl sa na povale kostola u svojho brata Samka.