2. svetová vojna

1. septembra 1939 o 4.45 hodine ráno vtrhli nemecké vojská do Poľska. Zaútočili bez formálneho vyhlásenia vojny. Hitler se až do posledného okamžiku pokúšal rozsiahlou propagandou izolovat Poľsko od západných mocností. Dúfal, že se tak vyhne vojne na dvoch frontoch. Proto dal zinscenovat početné "poľské provokácie" a "narušenia hraníc" , které se mali stať zámienkou k nemeckému "protiútoku" . Svetová verejnosť sa však nenechala dlho klamať. Už 3.septembra vyhlásila Francia a Veľká Británia Nemecku vojnu. Počas jej takmer šesťročného trvania stúpol počet protivníkov Nemecka na 51, postupne sa k nim pridali i štáty, ktoré boli na začiatku nemeckými spojencami (Taliansko 1943, Bulharsko, Rumunsko a Maďarsko v roku 1944). Nacistické Nemecko sa na vojnu systematicky pripravovalo. V rokoch 1933-1939 stúpli ročné náklady na zbrojenie z 0,7 na 25,9 miliardy marek (viac než 60% štátneho rozpočtu). Dôsledkom bol rapidný nárast zadĺženia štátu. V roku 1935 vyhlásil Hitler obnovenie všeobecnej brannej povinnosti a oznámil zámer vybudovať pozemné vojsko v sile 36 divízií. Na začiatku vojny bol ale tento stav takmer trojnásobne prekročený (106 divízií). Pod dojmom politickéj a vojenskej zdržanlivosti západných mocností voči japonsko-čínskému konfliktu a občianskej vojne v Španielsku pristúpil Hitler k realizácii svojich expanzívnych plánov. V marci 1938 vyhlásil "anšlus" Rakúska, v októbri 1938 nasledovalo na základe mníchovských "dohôd" obsadenie Sudet. V marci 1939 bol obsadený zbytok českého územia a zriadený protektorát Čechy a Morava. Slovensko sa odtrhlo a vytvorilo samostatný Slovenský štát. Poľsko bolo vyzvané k odstúpeniu častí svojho územia. Potom, čo poľská vláda nemecké požiadavky rozhodne odmietla, rozhodol sa Adolf Hitler, zabezpečený mezitým uzatvorením paktu o neútočení so Sovietským zväzom, pro otvorené násilie. Poľská armáda mala byť v bleskovom ťažení zničená, čím by se Nemcom otvorila cesta pre plánovanú ofenzívu na západe proti Francúzku. Hitler sa pritom rozhodol podstúpiť riziko vyhlásenia vojny zo strany Veľkej Británie, a to i napriek tomu, že Nemecko nebolo na ďalšiu vojnu dostatočne pripravené. Nemecký útok na Poľsko sa pre Londýn a Paříž stal definitivnym dôkazom ztroskotania tzv. politiky appeasementu. Anglicko a Francúzsko uznali, že ich ústupky Hitlera len povzbudili pri realizácii expanzívnych plánov nemeckých nacistov.