Pri rieke

Viedlo tam stopy po dvoch ľuďoch, po zaľúbených bláznoch.
Vidieť tam ich priehrštie lásky,
Vidieť tam ich malé ustarostené vrásky,
Vidieť tam ich raj.

Mladí...Obaja, tíško hľadia na hladinu rieky,
Tíško ani nešepnú.
Nedovolia si vyrušiť matku nehu.
Odrazu dotyk.
Dotyk muža, ten ozajstný, ten prvý.
A opäť ticho.
Vzrušenie, bozk a potom už len večné ticho.

A opäť sa vracia cesta lásky, tam ku rieke
k ich prvej učiteľke.
Naučila počúvať, naučila bdieť, naučila bolieť.
Práve ona – cesta lásky –
Naučila zotrvať na ceste života.
Práve ona naučila poznávať tvora, tvora ČLOVEKA !!!
Všetko náhoda???

Naozaj? Je to všetko tak?
Tak ako hovoríš?
Nie klameš! Nie je to náhoda.
Nič nie je náhoda.
To, že si tu, to že iní tu nie je to je znamenie.
Aké? Hlúpa žena...
Naše, je to predsa znamenie lásky...
Nie! Láska je tiež náhoda.
Vravím, nie je.
Láska je dar.
Láska je to, kto prvý príde – ten prvý berie.
Choď už preč, odíď, neber mi moje sny.
Si trápna.
Aj ty...Ticho...Odchádza v diaľke a zostáva prázdnota...
Tak zbohom...

@l@


Kat
Jeho prácou je životy iných brať.
Nejde to, ale snaží sa s tým vyrovnať.
Svedomie ho nadovšetko zožiera,
keď vidí, ako každý umiera.

S krutou prácou by chcel skončiť,
ale pánovi sa nechce protiviť.
Ten by ho na vlastnú penku uvalil,
jedinou ranou života zbavil.

Tak naďalej koná svoju povinnosť,
ktorej má už nadovšetko dosť.
A s očami mokrými do penky udiera,
nechcene sa prizerá, ako niekto umiera.

A zrazu mal zabiť mladú dievčinu,
ktorá s plačom prosila o svoju nevinu.
Keď nohy jej už nevládali od hladu,
chytili ju a uvrhli do chladu.

Aký je to ten ťažký hriech?!
Keď hlad dievčiny zatracuje smiech?
Jediné jabĺčko z tržnice si vzala,
bez neho by sa rána nedočkala.

A teraz trávi svoju poslednú noc
za mrežami, kde zbytočne volá o pomoc.
Ráno, keď sa východ rozsvieti,
sekera udrie a život uletí.

Slnko už vychádza, posledná odbila.
Pred katom sa dievčina zjavila.
Hodená šatka už čaká na zemi,
sekera letí, ale tam, kde má, nemieri.

Katovo svedomie sa zrazu prebudilo,
život dievčine ušetrilo.
Ale schybil raz a poslednýkrát,
jeho hlavu teraz zotne druhý kat.

Dievčina a kat sú si teraz rovní.
Obaja čakajú na ten čin hrozný.
Tak ako doteraz už nemohli ďalej žiť.
Snáď sa im po smrti bude viac dariť.

Za starých čias to tak často bývalo,
že zlé dobrému sa často rovnalo.
Bohužiaľ, to aj dnes tak je.
Už či to chceme, alebo nie...


Láska smrti
Srdcia dvoch búchajú v jedno telo,
veľa znamenajú jeden pre druhého.
Ale pociťujú v sebe strach,
ktorý sa im odráža na perách.

Večer opúšťajú svoje domovy,
aby srdcia ich sa znovu spojili...
Letmé dotyky obliehajú ich nahé telá,
láska, tá si nikdy nevyberá.

Jedného večera, za splnu to bolo,
srdce lásky raz a navždy dobúchalo.
Keď utekal za ňou cez tmavý les,
potkol sa a spadol na útes.

Morská voda zafarbená do červena,
zbavila života milujúceho anjela.
Ona stále čaká, ale nikdy sa nedočká,
tak sa pomaly domov poberá.

Krvavé slzy stekajú po tvári,
prestať plakať sa jej vôbec nedarí.
Nad hrobom jeho sa s ním navždy rozlúči,
jeho život späť už nikdy nevráti.
Matej Surman, 4.F