Všetko náhoda???

Naozaj? Je to všetko tak?
Tak, ako hovoríš?
Nie, klameš! Nie je to náhoda.
Nič nie je náhoda.
To, že si tu, to, že iní tu nie je, to je znamenie.
Aké? Hlúpa žena...
Naše, je to predsa znamenie lásky...
Nie! Láska je tiež náhoda.
Vravím, nie je.
Láska je dar.
Láska je to, kto prvý príde – ten prvý berie.
Choď už preč, odíď, neber mi moje sny.
Si trápna.
Aj ty... Ticho... Odchádza v diaľke a zostáva prázdnota...
Tak zbohom...


Pri rieke

Viedli tam stopy po dvoch ľuďoch, po zaľúbených bláznoch.
Vidieť tam ich priehrštie lásky,
Vidieť tam ich malé, ustarostené vrásky,
Vidieť tam ich raj.

Mladí... Obaja, tíško hľadia
na hladinu rieky,
Tíško, ani nešepnú.
Nedovolia si vyrušiť matku nehu.
Odrazu dotyk.
Dotyk muža, ten ozajstný, ten prvý.
A opäť ticho.
Vzrušenie, bozk a potom už len večné ticho.

A opäť sa vracia cesta lásky, tam
k rieke.
K jej prvej učiteľke.
Naučila počúvať, naučila bdieť, naučila bolieť.
Práve ona – cesta lásky –
naučila zotrvať na ceste života.
Práve ona naučila poznávať tvora,
tvora
ČLOVEKA!!!

Alena Bieliková

grafika v prílohe: Tomáš Bocán