Veľmi významnou udalosťou, ktorú si naša škola určite zapíše do dejín, je stretnutie maturantov z pred 50-tich rokov.
Starší vyobliekaní páni a medzi nimi jedna pani. Bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako sa opäť spoznávajú, akí sú šťastní z toho, že po rokoch sa opäť vidia, a na tvári sa im ligoce slza šťastia.
18 pánov a pani Katarína Hučková rod. Biesiková, mimochodom, ich jediná spolužiačka z vtedajších dvoch tried IV.A a IV.B – prvých maturantov z čias existencie našej školy.
Práve táto ruža medzi tŕňmi bola veľmi milá a porozprávala mi, ako sa jej medzi toľkými, vtedy mladými mužmi študovalo.
Hovorí: „...Vtedy to bolo iné, ako je to teraz. Naše štúdium bolo humorné, ale aj vážne. Nijako ma nezvýhodňovalo to, že som dievča. Pre všetkých boli kritériá rovnaké. Táto doba ponúka veľa technicky nových vecí na získavanie vedomostí, ako sú internet, počítače a podobne. My sme si to museli pracnejšie všetko naštudovať, najmä kreslenie, dnes sa to dá zjednodušiť. Ale myslím si, že každá doba má svoje krásy.“
Pani Hučková si dokonca pospomínala na niektorých profesorov, obzvlášť som sa pýtala na to, či si spomína na profesorov prísnejších alebo tých menej prísnych: „Nuž najviac sa mi do pamäti vryl náš pán profesor, ktorý ma učil všetky odborné predmety, pán Ing. Kozlík. Bol to naozaj profesor, ktorého sme mali radi.“
Milí moji, to bola len časť, malilinká časť z toho, čo ma zaujalo. Dalo by sa opísať takmer všetko, všetky pocity a obrazy v očiach ľudí stretajúcich sa po toľkých rokoch.
Patrí im moja vďaka za poskytnuté rozhovory. Aj keď ich bolo viac, predsa som sa rozhodla uverejniť v našom časopise tento. Najviac ma zaujal a pevne verím, že zaujme aj Vás!!! 

Alena
foto: archív a Ing. Tučka