Zlomené stromy volajú o pomoc,
o život ich pripravuje dlhá, krutá noc.
Blesky ničia tmavé nočné nebo,
otázka je prečo, odvšadiaľ znie - lebo.
Vietor buráca ako zmyslov zbavený,
celý svet akoby mal byť navždy stratený.
Človek zostáva človekom prekliaty,
vo svojom smútku a hrdosti zavretý.
Navzájom sa neznesú už ani hrdé hory,
nikomu v srdci plamienok nádeje nehorí.
Nevinný plače v tieni silnej víchrice,
nemá žiadnu nádej, slzy mu stekajú na líce.
Búrlivé rieky nenávidia svoje korytá,
teraz už je nádej načisto rozbitá.
Pekelné ohne pohlcujú krajinu,
idú ju premeniť rýchlo a kruto na inú.

Tam, kde predtým tiekli krásne potoky,
teraz tam má peklo lávy odtoky,
Tam, kde predtým slnko krásne svietilo,
sú teraz len črepy lebo sa rozbilo.
Ako kedysi spievali na oblohe vtáci,
tak tam teraz škriekajú pekelní strašiaci.
Ako pomaly rástli fialky na lúke,
teraz Lucifer ich drží celou silou v ruke.
Zostali tu tiché smutné rumoviská,
pri nich už len vyhasnuté ohniská.
Oči mi behajú po tomto sveta pohrebu,
skladám ružu na vyhasnutú pahrebu.

K. Zemková, 3.C

Práca bola ocenená v súťaži Novomestské literárne rozlety 2008. Ďalšou ocenenou z našej školy bola Lucia Dujková z 1.C.
- red. rad.-