Moja babka vyrastala na samote, obklopená lesmi, zvieratami a ľuďmi, ktorí si vedeli vážiť aj také maličkosti, aké my dnes považujeme za samozrejmosť, ba často nimi už len pohŕdame. Ľudia vedeli byť kedysi šťastní a vďační aj za drobnosti - doma ušitá bábka, vyrezávaný koník alebo nová knižka do kostola...
Dnešná generácia počíta za „vydareného Ježiška“ jedine dary v hodnote niekoľko tisíc korún alebo nové, čo najmodernejšie vymoženosti techniky alebo zbytočnosti, ktoré nik nepotrebuje - len aby toho bolo na kvantá... My už nevieme byť vďační za dary z lásky. Vieme poďakovať len za niečo, s čím môžeme súperiť so svojimi kamarátmi.
Myslím, že je to chyba. Veď sviatky sú dni pokoja, užívanie si chvíľ s niekým, koho máme radi a hlavne ignorovanie dokonalého a neosobného sveta okolo nás. Tak sa skúsme zastaviť! Skúsme si uvedomiť, že láska k rodine a priateľom sa má prejavovať aj inak, ako len na poslednú chvíľu kúpeným darom.

Iva Struhárová, 3. C